Toto javisko diktuje rýchlosť, pri ktorej sa zatajuje dych, požaduje zlato, krv, nervy a mozog. Roku 1719 pod dvorským patronátom vzniká nový divadelný ústav, Royal Academy of Music. Händel je jedným z hlavných podnikateľov; zorganizuje vynikajúci operný súbor. Ale boj o priazeň Londýna musí vybojovať s takými rivalmi, ktorí sa vyznajú v propagande a v uplatnení ešte lepšie ako on: s Bononcinim, neskôr s Hassem a s Porporom. Najprv zvíťazí Händel s Juliom Caesarom, ale kreditom podniku dôkladne otrasú všelijaké intrigy, škriepky, zvady primadon na otvorenej scéne a nie v poslednom rade náklady luxusnej výpravy. Veď toto je doba, keď príjem z daní menších nemeckých kniežatstiev dôkladne spotrebujú jeden-dva operné večery… A na dovŕšenie všetkého roku 1728 predvedú v istom periférnom divadle Gayovu a Pepuschovu "Žobrácku operu", túto aktuálnu a bezočivú paródiu na taliansku veľkú operu a na anglickú spoločnosť; jej javisko dôstojné Swifta a plné karikatúrami zvečnil sám Hogarth, veľký maliar a moralista doby. A v tejto lapajskej opere pukne oveľa viac a hrozivejších strún, ako sa zdá: tu nevyvoláva odozvu len senzácia politického kabaretu, ale aj senzácia národných ašpirácií, ktoré sa dostali na vedľajšiu koľaj a utiahli sa do opozície; tieto v nej blčia dymiacim, znetvoreným, štipľavým plameňom. Je to druhá, aristofanovská tvár anglického národného javiska, ktorá stojí proti Händlovi. Na periférnom javisku spieva súbor a obecenstvo výsmešné rytmy a ľudové pouličné spevné vložky, händlovci sa márne bránia a Londýn sa z plného hrdla smeje nešikovnému boju. Medzitým umrel kráľ a jeho následník, ktorého korunujú za pána Anglicka pri slávnostných zvukoch Händlových veľkých anthemov, nemôže si všímať každú divadelnú zvadu. Händlova operná scéna padne, s veľkým hurtom otvorený "kráľovský podnik" zatvára svoje brány.
Začína znovu: s istým impresáriom reorganizujú "akadémiu", Händel znovu privedie z Talianska skvelý súbor. Ale primadony a kastráti, Farinelliovia a Senesinovia, sú veľmi drahí a veľmi citliví: povadia sa s Händlom, dajú sa angažovať súpermi "novej akadémie" a boj sa začína od začiatku. Händel v posledných rokoch v pôstnom čase uviedol už aj niekoľko oratórií, často počuť i jeho hru na organe, najmä v prestávkach oratórnych predstavení, keď niektorým zo svojich organových koncertov zabáva obecenstvo. Ale to ešte nie je dostatočný dôvod na to, aby si Londýn stal za neho, ešte ani na to nie, aby ho omilostil. Kráľ sa ho vraj zastával, ale následník trónu a väčšina aristokracie teraz podporujú jeho protivníkov. Druhý pád: musí opustiť haymarketské divadlo, vytlačia ho do Covent Garden. Medzitým s horúčkovitým chvatom komponuje svoje novšie opery a prvé veľké oratóriá, Athaliu a Alexandrov sviatok. Všetko je márne, aj novšie podujatie stroskoce (1737); Händlov majetok odpláva, sily ho opustia, zrúti sa, porazí ho. Koniec.
Nie; v Achene sa po hroznom úsilí zotaví a začína od začiatku. V následujúcom roku píše Xerxa, teraz vznikajú concerti grossi, teraz začína rad veľkých oratórií: Saul a Izrael v Egypte za rok! A v štyridsiatych rokoch dve hrdinské básne, ktoré akoby napísal o sebe: Samson a Herakles. Teraz žije už iba oratóriu, v ňom nachádza prirodzený rámec svojho umenia, epickú a jednako dramatickú formu. Vystupuje čoraz vyššie; štvrtá, posledná kríza, ktorá ho v polovici štyridsiatych rokov ešte raz prepadne, ho už nemôže zahubiť a ani prekaziť posledné víťazstvo. Mesiáš (1741) si podmaní Londýn z Dublina a po Judovi Makabejskom sa konečne celkom zmení anglická verejná mienka; dobyvačnosťou ovládané, puritánske, meštianske Anglicko vidí vo vyvolenom národe Starého zákona seba, a pretože Händlove oratóriá, oživujúce bibliu, sú nadovšetko ľudovými a masovými drámami s heroickou žiarou a blýskajúcou ľudovou silou, akú ostrovný človek ešte nikdy v nijakej hudbe necítil, konečne mu padne zrak na prišelca, nemeckého barbara. Na posledné oratóriá, na premiéry Jozuu, Šalamúna, Theodory a Jeftu sa už v hustých radoch valí obecenstvo; Händel môže dokončiť aj Ohňostroj, do ktorého zadunia delá a zapráskajú rakety. Paroxyzmus svetla, zvuku a hluku! V rokoch 1752-53 stojí umelec na najžiarivejšom vrcholi. A vtedy oslepne.
Ešte šesť rokov žije slepý, ale ani teraz nepodľahne. Reviduje svoje diela, hrá na organe a návštevníci kostola vždy s úctou uvoľňujú cestu slepému starcovi, ktorého vedie na chór chlapček… Má sedemdesiatštyri rokov, keď ho premôže smrť.
Museli sme podrobne vyrozprávať tento životopis, lebo Händlova životná cesta je i takto navonok ojedinelým, hrdinským majstrovským dielom, symbolom bezpríkladnej životnej sily, veľkosti generácie z rokov 1700. To, čo je v ľudskom živote elementárne, zaiste sa nás v takýchto životopisoch dotkne najbezprostrednejšie.
Z tohto mnohorako skúšaného človeka, z tohto balvanu okresaného zo všetkých strán vyvieral taký prameň šťastnej hojnosti, aký nemá páru. Lebo Händel bol predovšetkým hojnosťou a žiarením, svetlom a šťastím. Niet šťastnejšej hudby ako jeho, niet žiarivejšieho, oduševnenejšieho, sviatočnejšieho jasu ako Händlov. Azda ešte nikdy nikto nebol taký zaľúbený do svetla ako Händel, ktorý stratil zrak. Jemu z každého prírodného zjavu búrlivo vyviera žiarivé, kolísavé, ľúbozvučné kúzlo plodnosti, toto vegetačné čaro: z trávy a zo stromu, zo zeme a zo vzduchu, z tône a zo slnečného svetla. Odtiaľ sladká spevnosť veľkých lárg. Pochod a tanec sú zvlášť častými hosťami tohto hudobného sveta. Nikde niet toľko sviatočného tanečného rytmu ako na Händlovom javisku; veď tanec je elementárnym tlkotom náruživosti, žiarivým vystupňovaním života, zvečnením životnej sily v rytme. Bach si skoro ani nevšíma prírodu, Händel v nej žije celou svojou bytosťou, Bach sa nikdy neopúšťa, aj v jeho najšťastnejších chvíľach sa mu napína každý sval, každý jeho nerv vyžaruje sústredenú vôľu; Händel ma zmyselnú povahu, ľahko a dlho blčí, ale aj rýchlo dotlie; jeho žiaľ je rovnako veľký, prekrvený a výstredný ako jeho radosť: vie sa zadychčať ako dieťa a chodiť v košeli ako sedliak. Bach väčšmi dôveruje konečnej spravodlivosti, Händel kráse života. Nie je náhoda, že Bacha poznáme len z obrazov, na ktorých je v sviatočných šatách a v parochni, Händla aj z portrétov, kde je v župane, pracovných šatách, v dielni. Ale nie je náhoda ani to, že mu lepšie pristane dvorská paráda ako Bachovi - on sa cíti celkom domácky v tomto svete parochní, kdežto Bach sa v ňom veľmi hniezdi. Obaja vyhlásili boj proti verejnej mienke svojej doby a nevedno, ktorý z nich bol úspešnejší. Bach sa o ňu v podstate málo staral, Händel sa vrhol do prúdu a aj proti nemu a v ňom samom chcel zvíťaziť. Iba takáto povaha je schopná, aby naozaj spájala, vstrebávala do seba a vyžarovala, aby (tak ako Molière a Mozart) "brala svoje tam, kde ho nájde"; Händel použil stá a stá cudzích myšlienok, a jednako sám dal každej definitívny, čistý tvar - a zároveň všetkému, čomu sa naučil, aj dorástol a sám sa stal vrcholom epochy, kým jeho vzory, Stradellovia, Uriovia, Muffatovia, iba objavovali a uvádzali do pohybu. Iba takýto mnohotvárny a rozvetvený život môže byť ľudovo jednoduchý a biblický vtedy, keď je súčasne barokový a monumentálny; vie byť homofónny v polyfónii, jednoliaty v uvoľnenom štýle, nemecký v talianskych a francúzskych formách; vie hlásať anglickú nábožnosť nemeckou hudobnosťou, byť puritánsky s protireformačnou predstavivosťou a výstrednosťou. Händel je vlastne prvou kontrarevolúciou melódie, rytmu a piesňového formovania vnútri barokovej polyfónie - preto bol aj modernejší v svojej dobe ako Bach. Händlov sbor stal sa príkladom sborového spevu pre celú Európu, Händlovo oratórium vzorom každej nábožnej inšpirovanej dramatickej hudbe. Je večnou slávou Londýna, že po vymretí Dunstableov a Purcellov, potlačiac svoju nacionálnu márnomyseľnosť, stal sa pestovateľom Händlovho umenia, že tento duch vyžaroval na Kontinent a že v tomto smere dával rozhodujúci impulz každému kontinentálnemu hudobnému skladateľovi, ktorý kedy vstúpil do okruhu jeho priťažlivosti od Glucka po Haydna a od Mendelssohna po Kodálya.
Händel však vyčnieval a zmizol zo sveta v polovici 18. storočia ako posledný vrchol barokovej hudobnosti, ako posledný tlmočník biblie, detinský obor, rojčivý hrdina, Siegfried a Samson v jednej osobe.
Výše uvedený text je přepisem
(výňatkem) souvislého textu ze str. 234-240 (kapitola XIV -
"Vyvrcholenie roku 1700. Druhé európske dovŕšenie. Bach - Händel -
Rameau - Vivaldi") v knize Bence Szabolcsiho (1899-1973) "Dejiny
hudby od praveku po koniec 19. storočia", kterou vydalo Štátne hudobné
vydavateľstvo, n.p., Praha-Bratislava, v Bratislavě v roce
1962 jako 26. svazek "Edície hudobnej literatúry". Z maďarského
originálu Bence Szabolcsiho "A zene története" ("Dějiny hudby"),
Zeneműkiadó vállalat (Hudební vydavatelství), Budapešť 1958, přeložil
Július Albrecht (1911-1974). Odpovědná redaktorka Naďa Földváriová
(nar. 1933). Odborná revize dr. Pavol Polák (nar. 1925). První
vydání. Obálku a vazbu navrhl Vladimír Janský (1910-1986).
Přepis reprodukuje předlohu s tím, že až na dvě drobné korektury
nebyly provedeny žádné úpravy či zásahy, jakkoliv nutné a žádoucí se
mohly jevit.
Zde použitý název "Georg Friedrich Händel -
Siegfried a Samson v jedné osobě" není původní: byl zvolen
výhradně za účelem vhodného pojmenování předmětného výňatku.